História plemena beauceron

Beaucký pes, Beauceron alebo Červená pančuška sú pomenovania používané od konca XIX. storočia k označovaniu týchto starobylých planinských francúzskych ovčiakov, ktorí boli všetci rovnakého typu, s krátkou srsťou na hlave,  s hrubým krátkym osrstením a obvykle kupírovanými ušami. Na tele mali pálené znaky, obzvlášť na koncoch všetkých štyroch končatín, čo podnietilo chovateľov k tomu, aby tieto psy nazývali „červená pančuška“. Srsť bývala obvykle čierna s pálením, ale tiež šedá, celá čierna alebo celá pálenej farby. Tieto psy boli chované a vyberané na základe svojich schopností viesť a strážiť stáda oviec. 

Beauceron a Briard

Pri výklade histórie tohto plemena sa nedá obísť jeho v minulosti úzka spätosť s ďalším z francúzskych ovčiakov – s Briardom. Prvýkrát rozdiely medzi týmito dvoma plemenami popísal kňaz Abbé Rozier v roku 1809. Bol to práve on, kto prvý krát uviedol do povedomia názvy Berger de la Brie a Berger de la Beauce avšak v tom čase neboli ešte používané oficiálne. Do tejto doby boli totiž nielen spoločne vystavované v jednej triede, ale boli považované za úzko príbuzné, dokonca vzájomne odvodené. I napriek tomu, že tieto dve plemená sa výzorom líšia, mali obe rovnaké využitie. V dávnejšej minulosti sa francúzski farmári vôbec nezaoberali výzorom psa, dôležité boli hlavne pracovné schopnosti. Preto boli títo psi typovo veľmi rozmanití a všetci spadali do kategórie Chien de la Plaine – v predklade do kategórie “psa z roviny”. Psy z roviny slúžili ako ochrancovia dobytka pred šelmami a pytliakmi a postupom času sa z Bergera de Beauce a Bergera de Brie stali nepostrádateľné ovčiarske a strážne psy.

Až do roku 1888 boli predkovia Beaucerona i Briarda považovaní za jedno a to isté plemeno. Až v spomínanom roku boli prvý raz jasne a jednoznačne oddelené známym francúzskym kynológom, veterinárom a členom lekárskej akadémie – Pierrom Mégninom. Ten v roku 1896 spolu s veľkopodnikateľom a vynikajúcim znalcom ovčiakov, Lauretom de Villette zorganizoval vo veľkej obchodnej hale vo Villette ustanovujúcu schôdzu na ktorú boli pozvaní mnohí zainteresovaní chovatelia a priaznivci tohto plemena ako aj Emmanuel Boulet (farmár a chovateľ) a Ernest Menaut (vtedajší minister poľnohospodárstva) kde boli vypracované prvé štandardy a oficiálne zapísané názvy oboch plemien. Dlhosrstý ovčiak bol nazvaný Chien de Berger de Brie a krátkosrstý ovčiak Chien de Berger de Beauce – Beauceron. V roku 1897 bol nimi založený “Club Francais du Chien de Berger” – Francúzsky klub ovčiarskych psov.

Prvým registrovaným Beauceronom v L.O.F. (“Livres Origines Francais” tzv. Francúzskej knihe pôvodu) ktorá bola súčasťou “Societe Central Canine” založenej v roku 1882 sa stala v septembri v roku 1892 suka Bergere de la Chapelle narodená v roku 1891. Obe plemená sa v nasledujúcich rokoch oddeľovali od seba stále viac. Prvý špeciálny klub bol založený v roku 1911 a bol nazvaný “Club des Amis du Beauceron” – Klub priateľov Beaucerona. Zároveň začal byť vydávaný i klubový časopis “Le Bas rouge”. Prvú knihu venovanú výhradne Beauceronovi napísal v roku 1927 Monsieur A. Siraudin. Doposiaľ je považovaná za niečo ako “bibliu Beaucerona”. Beauceron bol veľmi skoro uznaný a registrovaný organizáciou Fédération Cynologique Internationale (FCI) a má štandardné číslo 44. Vo Francúzsku patrí medzi 10 najpopulárnejších plemien – počet presahuje 35 000 jedincov a jeho chov sa postupne rozširuje po celom svete.

Výzor beaucerona v minulosti

V tej dobe boli však ešte obe plemená typovo neustálené. Preto sa jedince v minulosti výzorovo líšili od Beaucerona ako ho poznáme dnes. Aj prvá šampiónka plemena Beauceron – suka Bergere de la Chapelle, bola odlišná od súčasného štandardu. Pôvodní Beauceroni mali často dlhšiu srsť ako povoľuje dnešný štandard, tiež boli menší ako súčasne a mali užšie hlavy a papule. Taktiež pálenie na labách mohlo byť umiestnené i vyššie na nohách ako je dnes povolené. Práve toto mohlo dať iniciatívu k prezývke “červená pančuška”. Srsť bývala obvykle čierna s pálením, ale tiež šedá, celá čierna alebo celá pálenej farby. Uši boli obvykle kupírované.

Text: Daniela Šteinerová, máj 2021